Vianoce alebo Sviatky Na Zbláznenie

Vstanem opäť raz ešte za tmy. Sú Vianoce, treba posledné darčeky, ktoré nosí Ježiško, Santa Claus či aký bradatý, poďme teda ešte do Žiliny cez šialené Strečno a jasné, nezabudnime zobudiť to chúďa, čo spí veďla v izbe na tej vŕzgajúcej posteli.  

Také pokojné vianočné ráno, prebudená trieskaním, jačaním a spievaním môjho brata, vďaka ktorému už navždy budem spievať A bringa safidi púdy en hepy jú ár miesto We wish You a Merry Chistmas and a Happy New Year. Tak sa teda vytrepem z mojej martinskej postele, na ktorej sa mi vôbec nespí tak super ako na tej trnavskej, otvorím okno, ešte niekde v snovej hladine čakám asi Antarktídu a... Samozrejme, sneh si pomýlil destináciu, počasie sa zbláznilo, prichádza jar a o chvíľu rozkvitne asi aj orgován.

 

Prekonám nutkanie dať si super koláče, ktoré sme piekli tento rok po prvýkrát a nikdy predtým sme nevideli rozdiel v Cere, Here, Palmarine, či Belle. Teraz už vieme, že Bella a jedno z toho je to isté. Hm, jedine, že by som to stále nevedela. Tak teda,  odolávam tým kalorickým bombám a napevno rozhodnutá, že idem pôstiť, sa rozhodnem pre kávu. 

Ako tak otvorím chladničku, zisťujem, že moja roláda (hej, hej, piekla som, či v podstate nie, rúru som nepoužila, každopádne spravila som koláč, prekonala samu seba a keby som chcela, môžem sa vydávať, chvalabohu, že nechcem) je úplne v dezolátnom stave. Zhodnotila som to tak, že do nej niekto vrazil veľkým modrým hrncom a zničil mi to jediné, na čo som sa tešila. Človek by neveril ako taká zničená roláda môže rozladiť. Zvlásť mňa. Pred rannou kávou! 

Nakoniec to bez nejakej závažnej psychickej ujmy prežijem a vychutnám si kávu. Porozhliadam sa po byte a so smútkom zisťujem, že včerajší poriadok sa stratil niekde v časopriestore. A tak opäť chytám metlu (bola som natoľko ohľaduplná a nezapla som vysávač, keď už sú teda tie sviatky pokoja, či čoho), Pronto, handru a hrám sa na neplatenú upratovačku.

Po pár hodinách neskutočných kŕčov v bruchu sa nakoniec rozhodnem pre skvostný vianočný obed a beriem do rúk žemľu, cottage a šunku (hej, mäso!!!).

Ako správna vianočná uctievačka si zapnem facebook, badoo a miesto kolied mi hrajú chlapci z Handlovej. (Ne)náhodným šťuknutím myši mi začne hrať pesnička, pri ktorej sa mi z bližšie neuvedených a nevysvetliteľných dôvodov tisnú nejaké slané veci do očí, či z očí, či kam. A tak sa rozrevem ako malá. Nie sú to hormóny, nie je to PMS, nie je to nič a je to všetko. Dlho som už neplakala, tak malo moje telo pocit, že tá vhodná chvíľa nastala práve dnes. S veľmi úprimnou radosťou v srdci sa dozvedám, že k nám príde návšteva a tak sa s nenamaľovaným xichtom a urevanými očami obúvam, beriem telefón, slúchatka a vyrážam na moje jediné útočište. Cestou stiahnem cigu za polminúty a zisťujem, že revať sa mi už nechce, tak sa aspoň prejdem. Ledva prežijem útok dvojmetrového psa a vyrážam na pole. Zarazená ostávam, keď si spomeniem, že nie je sneh a na poli je blato. Čo už. Idem ďalej, však predsa, ako vo filmoch, mám depku a je mi to jedno. Po dvadsiatich metroch mi to až tak jedno nie je, po tridsiatich už v podstate korčuľujem a po päťdesiatich metroch sa už smejem na vlastnom zúfalstve.

Vojdem do bytu, topánky nechávam radšej na chodbe, nohavice rovno do práčky a s úsmevom na perách, so zúfalstvom v tvári a slzami v očiach zisťujem, že mám zablatené ešte aj ponožky. 

Nastáva moja obľúbená časť tohto dňa (tentoraz bez irónie) a to balenie darčekov. Fakt to robím rada. Neviem prečo. Teším sa z toho ako môj brat, keď ich rozbaľuje. Zabalím ich zopár a mama ma zastaví tým, že všetko nahádzala do vianočných tašiek. Tak je po vianočnej radosti.

Prekonám to. 

Idem robiť stôl. Fajn. Toto vyhráva. Na tom si vždy dám záležať. Stôl hotový, krásny, ukážkový. Prečo je ten obrus nakrivo? Veď lebo je to tak pekné! Oh! Tak ďalšia vec, z ktorej som sa dnes netešila. Obrus dávam rovno ako za časov neviem Koho s radovou číslovkou za menom. Lebo však. Nech sú všetci spokojní.

Najeme sa, otvárame darčeky, čosi pofotím, mala som chuť fotiť aj pri večeri, ale to by mi asi neprešlo. Teším sa s malým bratom, lebo stále verí na PánaNosiacehoDarčeky a blah blah...

Večer prežijem so super človekom, ktorému sviatky tiež moc nepadli do oka a vravím si, aspoň, že záver bol fajn. Prídem domov, že idem sa vypísať (čo ako pozerám, sa mi podarilo) a zisťujem, že nemám kde. Bratovi sa nedá spať, lebo sa svieti a ja ťukám do klávesnice ako scvoknutá, presuniem sa do obývačkospálne, kde sa po pár riadkoch zhasne a ja si vravím: 

Šťastné a Veselé, priatelia !